Pribeh genialneho debila

Nikdy som si nemyslel,ze emigrovat je tak jednoduche. V casoch meciarizmu na rozdiel od predchadzajucej doby, ked  som s odobratym pasom snival aspon na den si vyjst do Viedne sa to  uz dalo, na rozdiel od inych veci.  V dobe, ked sa mi zdalo,ze vsetko sa zas vracia do starych kolaji a ked sa k tomu pridali rozne problemy (nefungujuca legislativa , policia, slusnost ale vemi fungujuca mafia, korupcia...vsak to poznate) mi v hlave skrsla myslienka zacat inde. Okamzik rozhodnutia je casto osudovy, podobne ako mnohi samovrahovia aj emigranti by mozno po druhy krat volili inak, ale uz je neskoro.
Takze som si na internete nasiel moznosti emigracie, podmienky a podobne. Jednoducho tak, ako hladate nejaky vyrobok,ci sluzbu, tak som si nasiel aj ja krajinu, ktora mi najviac vyhovovala a ponukala\ "dostupny produkt za rozumnu cenu" - Kanadu.
Vyplnil som potrebne dokumenty, dal prelozit doklady, spocital si body, ktrore mozem dosiahnut a na stranu zacal odkladat do obalky s napisom "Kanada "potrebne prasule. Potom prisiel pohovor na kanadskej ambasade vo Viedni a vyrozumenie o udeleni viza - permanent-resident. Cele to trvalo asi rok a nebolelo to. Situacia sa vsak medzi tym upokojila, volby vyhral Dzurinda a ja som mal v zasuvke vizum a sedel doma. Ako optimista som si myslel,ze sa aj na Slovensku veci obracaju k lepsiemu. Chyba lavky.
No nebolo to clekom tak ako som si myslel. Ale to teraz nie je podstatne. Bezprostrednym popudom na odchod bol telefonat mojej byvalej kolegyne z vysokej skoly Livie, zvanej letuska. To ju tak nazvali moji spoluziaci, pretoze v studentskych casoch lietala z postele do postele.
Sedel som v byte s vyhladom na Slofnaft, ktory stale zasvinoval vzduch a na TV v ktorej zas zasvinovali vzduch politici.
Bol som dost down, letna lepkava spinava horucava sa lepila vsade a vtom zazvonil telefon. - To si ty Livia . Odkial volas? Z Kanady, nie  je mozne! -  Co tam trcis na na tom vy...nom Slovensku- zahlasila Livia, ktora uz na skole bola dost ordinarna, ale inak celkom fajn baba.
Livia si zobrala za muza Syrcana, ktory tu v casoch socializmu vegetoval. Ked sa situacia zmenila dal sa na podnikanie, ale dopadol dost biedne, tak sa rozhodli aj spolu so spustou deti emigrovat do Kanady. Neviem odkial sa dozvedela, ze mam vystahovalecke vizum, ale tolko mna aj moju manzelku presviedcala, az nakoniec sme sa  predsalen rozhodli emigrovat. Nebolo to len jej presviedcanie, ale aj zhorsenie nasej situacie v zmaestnaniach, kde uz ste ako 45-rocny boli urceni "do srotu".
Slubila nam pomoc v zaciatkoch, poslali sme jej peniaze potrebne na zohnanie ubytovania, kupili letenku a vyrazili.
Livin muz nas poprosil o prinesenie jedneho velkeho kufra, ktory nam mal v Bratislave odovzdat jeho syrsky priatel.
Suhlasili sme, ale to sme netusili co nas caka.
V priebehu dvoch tyzdnov sme rozpredali nabytok, veci, rozlucili sa s rodinou a priatelmi a v den D nasadli do taxika a uhanali "do sveta". Daleko sme vsak nezasli. Na hranicnom priechode Berg robili rakuski policajti prehliadku batozin.
I ked sme nemali vela kufrov, vsetko sme museli vylozit a oni to zacali rontgenovat a skenovat. V casoch tesne po atentatoch 11.septembra v USA to zacalo by castejsie. Vsetko slo v pohode az zrazu sa na colnici zacal akysi pohyb.
-Tento kufor je vas?'- vystrelil na mna otazku rakusky policajt ukazujuci na kufor, ktory nam odovzdal Syrcan.
V tom strese so odpovedal pravdivo - Nie, nie je moj -  A koho je, ved vy ste ho  priniesli?  - pokracoval strazca hranic.
- Mojho arabskeho priatela- odvetil som a na stanici zacal pohyb. - Otvorte ho! - znel  ostry prikaz. - Nemozem, nemam kluce - odpovedal som a videl som ako vzadu vybiehaju rakuski policajti v plnej zbroji. -Tak ho vypacte! - znel rozkaz a ja som v miestnosti zostal sam aj so skrutkovacom co mi podali. Po tvari mi stekal pot, krvny tlak dosahoval moje osobne maxima, este ze ritny zvierac zostal funkcny.... pokracovanie nabuduce.